Na začiatok by som rád povedal, že nasledujúca recenzia odzrkadľuje moje subjektívne názory a osobné pocity, v prípade ak sa vám bude zdať príliš jednostranná, poprosím vás o ospravedlnenie, ale v prípade tohto skvostu si bohužiaľ nemôžem pomôcť. Zároveň prehlašujem, že nepatrím do skupiny ľudí trpiacich rôznymi „fíliami“, nie som fetišista ani podobne zameraný človek.
Nekromantik – názov dokonale vystihujúci dianie vo filme, kombinujúci zvrhlú morbídnosť a romantický podtón v absolútne dokonalom artfilme. Nekromantik 1 sa nezmazateľne zapísal do filmovej histórie ako snímok, ktorý bol zakázaný azda vo všetkých krajinách EÚ, snímok ktorý si najtvrdšiu kritiku odniesol vo svojej domovskej krajine, unikát ktorého premietanie bolo niekoľko krát sabotované pre tzv. glorifikáciu nekrofílie, artfilm ktorý sa stal absolútnym kultom undergroundu, filmový zázrak bez ktorého by som nedokázal žiť. V roku 1991 fanúšikov prvého Nekromantiku potešil sequel, pokračujúci v podstate od poslednej scény prvého dielu.
Tentokrát sa hlavnou postavou stáva nekrofilná Monika M. pracujúca ako sestrička, ktorá po hypnotickom začiatku v cintoríne bezvládne telo Roberta Schmadtkeho ( Daktari Lorenz ) vykope z hrobu a premiestni do svojho bytu. Ústrižky z novín na stene jej domova dokazujú, že Monika zrejme vedela s kým má tú česť a prečo sa rozhodla práve pre hrob nebohého Roberta. Beatrice B. sa vo filme objaví len na pár sekúnd, svojho niekdajšieho priateľa chcela taktiež vykopať a užiť si s jeho pozostatkami, miesto jeho posledného odpočinku však po návšteve Moniky zíva prázdnotou. Príbeh sa následne separuje do dvoch rovín – jedna zobrazuje bežný deň Moniky, jej erotické hrádky s hnilým torzom, druhá príbeh Marka ( Mark Reeder ), zamestnanca dabingu pornografických filmov snažiacim sa nájsť nejaký trvalejší vzťah. Náhoda však osudy oboch ľudí spojí a najzvrátenejší ľúbostný príbeh môže začať. Nechcem viacej prezrádzať, každopádne nedá mi ešte nespomenúť predposlednú absolútne chorobnú sekvenciu, neviem si predstaviť človeka, ktorého by jej neľudskosť nechala chladným. Komentár na zadnej strane DVD obalu hovorí sám za seba : „ They just don´t make endings like Buttgereit´s anymore, anywhere. Not on this planet, anyway “ ( Chas. Balun, Gore Score 2001 ). Verte mi táto nálepka nie je samoúčelná, ale sedí k snímku ako riť na šerbli. Režisér Jörg Buttgereit svoj nemecký pôvod nezaprie, neviem si predstaviť človeka inej národnosti ( možno Taliana ), ktorého by takéto zverstvá vôbec napadli ( samozrejme v čase premiéry oboch dielov).
Vráťme s ale k Nekromantiku. Druhému dielu sa často vyčíta neoriginalita, feminizmus ( projekcia Nekromantiku 2 sa tešila veľkej obľube na rôznych lesbických a feministických festivaloch ), menšie množstvo gore scén a najmä strata zasnenej psycheledickej atmosféry prvej časti. Nakoľko som zarytý fanúšik Buttgereitovej filmografie, musím bohužiaľ niektoré z týchto pripomienok vyvrátiť. Neoriginalita? Existuje vôbec exploitation, gore – splatter, fake – snuff alebo neviem aký štýl, ktorý by zobrazoval nekrofíliu v duchu NEKROMANTIKU. Nie, momentálne ma napadá AFTERMATH, BUIO OMEGA, LUCKER, mnou veľmi obľúbené snímky, všetky však nekrofíliu opisujú ako niečo zvrátené a chorobné, čo je dokonalý protiklad Jörgovho pohľadu. Feminizmus? Ak sa dej vyvíja z pohľadu hlavnej hrdinky, znamená to, že je film feministický ( ak aj je, kašlem na to )? Menšie množstvo použitých gore – scén? No dobre, je to pravda, kvalita ale jednoznačne vyhrala nad kvantitou. Telo Roberta je doslovne odpudzujúce – slizké, pokryté niečím ako nekrotoxín, prešlo z fázy rigor – mortis do zelenej fázy rozkladu a výraz jeho tváre taktiež nie je prívetivý. Rozrobenie mŕtvoly vo vani je niečo, čo Vám určite dlho ostane v pamäti, nehovoriac o spomínanej predposlednej scéne. Strata hypnotickej atmosféry prvého NEKROMANTIKU? S týmto možno súhlasiť, v rozhodujúcich brutálnych scénach ale Buttgereit vytiahne svoje tromfy - spojenie do detailu prepracovaného gore a nádhernej klavírnej hudby. Dej sa síce posúva dopredu veľmi pomaly ( podľa Jörgovho vyjadrenia by sa film kľudne mohol volať LOVE STORY 2 ), v podstate sledujeme vyvíjanie sa vzťahu dvoch ľudí a jednostrannú romancu Moniky k mŕtvemu torzu, nekrofilné momenty sú však tak silné, že Vám nedovolia nudiť sa. Herecké výkony sú taktiež obdivuhodné, amaterizmus a nepodarky v podobe záhradnej scény z prvej časti vymizli, celkovo Nekro 2 na mňa pôsobí až príliš profesionálnym dojmom. Monika M. podáva vskutku nadľudský výkon, jej stvárnenie nekrofíliou posadnutej ženy snažiacej sa adaptovať reálnemu svetu a oddeliť svoju úchylku od bežného voľne plynúceho života je famózne, ako aj jej podľahnutie svojim sexuálnym potrebám k blížiacemu sa koncu filmu.
Barrel Entertainment ponúka vynikajúce 2 diskové vydanie a poviem vám, tak nadupané iné DVD určite nevlastním. Okrem digitálne remastrovaného Nekromantiku 2 v ňom nájdete rozhovory s Jörgom, Monikou, co – autorom Franzom Rodenkirchenom a Markom M. Nie sú to však prázdne dialógy, dozviete sa všetko zo zákulisia, Jörgov pohľad na moderný horor ( veľmi presvedčivo argumentuje a reprezentuje svoje názory ), podrobnosti o prvom stretnutí s Monikou, spôsob skladania hudby k filmu a oveľa, oveľa viacej, nehovoriac o dokumente making of, desiatkach fotografií, videoklipe v réžii Jörga a trailerov na Nekro 1 -2, Schramm a Todesking. Druhý disk sa však slovami snáď ani popísať nedá – kompletný soundtrack k obom dielom.
Osobne nekro - hudbu zbožňujem, prekrásne klavírne melódie prelínajúce sa s klávesovými námetmi, chvíľami vás zbavia všetkých myšlienok a vpustia do stavu nirvány, aby následne vydesili beštiálnymi ambientnými plochami, ktoré sa vzápätí uvoľnia a vy znova vnímate tú krásu vychádzajúcu z tónov klavíra. Mojou najobľúbenejšou skladbou zo soundtracku je nesmierne depresívna a melancholická Scelette Delicieux, nechcelo sa mi veriť, že tak prekrásny zasnený ženský spev vychádza z Monikiných pľúc.
Ináč Monika má okrem spevu a výborného hereckého prejavu aj iné prednosti. Ak moja mŕtvola nebude spopolnená, vôbec mi nebude vadiť, ak ma vykope dievčina typu Moniky.
Nekromantik 2 v žiadnom prípade nemožno klasifikovať ako horor. Neponúka napätie ani strach, a v tom vidím jeho výhodu. Hlavnou devízou hororu sú obe spomenuté duševné rozpoloženia, jeho nevýhodou je opakovaná projekcia, pri ktorej sa strach a napätie vytráca, divák ale svoje vnímanie zameria najmä na ostatné kvality a aspekty hororu. Pocity zhnusenia a odporu však považujem za rovnako silné, i keď k ich dosiahnutiu netreba prílišné úsilie, avšak koľkokrát Nekromantik sledujem, toľkokrát sa zhnusenie a odpor dostavia a to považujem za veľké plus, neexistuje niečo také, ako zvyknutie si na Nekromantik, jednoducho to nejde. Podobne ladených filmov spočítam na prstoch jednej ruky.
Svoj názor si samozrejme musíte spraviť sami, určite väčšina z vás súhlasiť nebude, ale ak chcete vidieť niečo nezvyčajné, niečo nepovrchné, nechutné, zvrátené a romantické zároveň Nekromantik 1 – 2 sú vynikajúcou voľbou.
