Len čo Owen (Julian Morris) prestúpi na renomovanú prípravnú akadémiu Westlake, zoznámi sa s atraktívnou červenovláskou Dodger (Lindy Boothová – Americké Psycho 2, Pach krvi, Snyderov Úsvit mŕtvych). Ešte v tú noc sa stretnú s ďalší študentmi, aby si v temných priestoroch starovekej kaplnky zahrali hru, ktorej pravidlá som napriek ich infantilnosti príliš nepochopil, ale stručne a jasne povedané, víťazom sa stáva najlepší klamár (v hre má prezývku Vlk). Víťazom tej noci sa stane Owen a mnohých tým nahnevá.
Nasledujúce ráno je v lese objavené telo nezvestnej študentky. Vrah jej odstrelil hlavu a telo nechal napospas divokej zvery. Hrdinom z minulej noci, nazývajme ich „vlkmi“, príde spolužiačkina vražda vhod. Rozhodnú sa zahrať si hru s celou školou, nič netušiacimi „ovcami“. Stvoria legendu o beštiálnom zabijakovi v lyžiarskej kukle, ktorý chodí zo školy do školy a vraždí študentov... a práve zavítal na Westlake. Poplašnú správu rozšíria prostredníctvom všemocného webu a je to. Lenže čo zo začiatku vyzerá ako drzá sranda, narastie do zlovestných rozmerov ako lavína a začína mať desivé následky. Vlastne budú riadne krvavé, pretože sa zdá, že školou naozaj blúdi reálny sériový vrah...
Napriek názvu Cry_Wolf (2005) nečakajte vlkolaka, ako ste sa ho nedočkali vo Wolf Creek (2005). Zato rovnako ako v ňom, i tu čakajte vraha, s tým rozdielom, že tento má masku. Iste, pomerne trápnu, ale ak niekomu prekáža obyčajná lyžiarska kukla, nech si pozrie kanadský My Bloody Valentine z roku 1981, kde vraždil potápač. Viac spojitostí v týchto dvoch Wolfoch ale nenájdete. Líšia sa napríklad kvalitou. Kým exploitation Creek má svojich divákov pevne v moci (napriek „žiadnemu“ scenáru) od bezstarostného úvodu po desivý záver, Cry (napriek tomu, že má TEORETICKY lepší scenár) stráca svojho diváka po prvej polhodine, počas ktorej ešte má niečo do seba atmosféra nóbl školy zovretej lesmi a ohrozovanej po noci prázdnymi chodbami blúdiaceho psychopata.
Mohlo by sa zdať, že Cry_Wolf víťazí ohľadom lepšieho scenára, ale iba v prípade, ak sa „lepší“ pokladáte „komplikovanejší“. Toľko prekombinovanosti, ktorou nás tvorcovia ohúrili, ste už dávno nevideli. A v tom je najväčší kameň úrazu. Snímka sa maskuje ako slasher, v skutočnosti sa ale jedná skôr o triler. Vrah sa občas objaví, väčšinou ale iba obeť naháňa a tá mu ujde (!). K prvej na plátne zdokumentovanej vražde dôjde až po hodine (!!). Bohužiaľ, táto scéna je ustrihnutá vo chvíli útoku (!!!) a to, čo vidíme, je iba predstava jednej z postáv (!!!!); takže nevieme, či sa vražda naozaj stala alebo si to postava vymyslela. V rovnakom duchu sa nesie celý film; keď vrah zabíja, nevieme, či je to krv alebo kečup.
Vzhľadom k takémuto scenáru nedokáže prekvapiť ani prekvapivý koniec, pretože po prekvapivej hodine a pol už máte akékoľvek prekvapenia na háku a čo i len trochu inteligentnejšiemu jedincovi je po prechádzajúcej minutáži jasné, že sú iba dve možnosti, ako sa príbeh skončí. Ale nebudem spoilerovať. Preto môže mať Cry_Wolf koľko len chce šokujúcich záverečných odhalení, stávajú sa vo svetle toho, čo sme videli v predchádzajúcom žalostnom deji už iba nudou, nad ktorou mávneme rukou.
Je to škoda, pretože ako som spomenul, začiatok (úvod s mobilom v lese, hrdinovo zapadanie do nového prostredia) nieje najhorší, spárovaní titulní hrdinovia sú sympatickí (hlavne tá chutná červenovlasá buchtička), dej ponúka niekoľko podarených detailov (fotka posielaná mobilom, žabykláč v batohu), spevák Jon Bon Jovi v úlohe profesora žurnalistiky nieje taký príšerný, ako som sa bál že bude a ako tvorcovia trilógie Vreskot, i tí z Cry_Wolf videli dosť slasherov a teda požmurkávajú na „sčítaného“ diváka. Dobrým príkladom je scéna z knihovne, kde „vlci“ tvoria vraha (meno, maska, zbraň) a ešte lepšia je tá nasledujúca, kde vymýšľajú jednotlivé vraždy.
Zvyšok filmu už bohužiaľ taký zábavný (ak nepočítame „Skúste nemeckú filozofiu, tam vás nikto rušiť nebude“) nie je a podľa očakávaní je tvorený stupňujúcou sa atmosférou v tom zmysle, že hrdinom sa stane niečo zlé (začneme niečím menším, napr. rozhádzanou izbou) a každý začne upodozrievať každého. Môžete hádať, kto je vrah, ale novodobí scenáristi sú už natoľko vychcaní, že vám dávajú toľko falošných indícií, že už to nie je vtipné a vrahom kľudne môže byť absolútne hocikto, vrátane toho vďaka kameramanom „nenápadne“ stále do záberu lezúceho okuliarnatého záhradníka.
Ďalším záporom je nemožný vrah. Neprekáža maska ani tuctová zbraň, ale jeho reflexy. Ak naháňate titulného hrdinu, nemôžete ho zabiť, to dá zdravý rozum, ale až za cenu takéhoto znemožnenia sa? Máva dýkou ako ochrnutý, potkýna sa ako opilec a namiesto okamžitého zarezania pri najbližšej vhodnej príležitosti sa „napínavo“ zakráda za dlážku umývajúcim hrdinom, ktorý má na ušiach slúchadlá a keď sa mu otočí z očí do kukly, vrah sa zarazí ako najväčší amatér na svete a pošmykne sa na rozliatej vode, čím dá hrdinovi náskok.
Aby toho nebolo málo, zúfalí scenáristi opisujú od kde koho. Internet bol dôležitý v Tuno Negro, študenti mudrujú nad totožnosťou vraha á la Randy Meeks, škola sa nachádza v nepreniknuteľných lesoch ako tá v H20 alebo The Hole, tínedžeri umierajú v nočnom lese ako v Blair Witch, zápletka s klamaním mi VEĽMI pripomenula Schumacherov triler Fáma, naviac sa blíži Halloween, o ktorom by Michael vedel rozprávať (smiešna predstava), vrah nechal dievča zabité v úvode roztrhať lesným dravcom (Zberateľ bozkov) a tak ďalej.
Cry_Wolf nieje sklamanie, ale iba preto, lebo doňho asi nikto nevkladal veľké nádeje. No i tak zamrzí, že po sľubnom začiatku to skončí ako kdejaký tuctový americký triler (bez napätia) a slasher (bez vrážd). Pozeral som túto blamáž pri otvorených balkónových dverách chladnej letnej upršanej noci a keď ani to nepomohlo vo vydesení a dotvorení atmosféry, potom neviem.
- (5/10)