Psychológ Norman Goodman (malý veľký absolvent Dustin Hoffman) sa zobudí v helikoptére nad oceánom. Bol prizvaný na pomoc k leteckej havárii. Pilot mu vie povedať iba dve veci. Prvá: Norman nie je prvý, kto bol k prípadu prizvaný; pilot sem už nejaký čas vozí americké kapacity z rôznych odborov (matematikári, astronómovia...). Druhá: Na to, že sa jedná „len“ o haváriu, je tu zakotvených priveľa loďstva. Toto vyzerá na niečo veľké.
Na jednej z lodí sa Norman spoznáva s kapitánom Barnesom (Peter „Muž s kľúčmi“ Coyote). Pravdepodobne pracuje pre armádu, ale je taký tajný, že o ňom nevedia ani najtajnejší z US Army. Normanovi je už jasné, že sa nejedná o žiadnu leteckú haváriu. Stretáva sa aj s tými, ktorých spomínal pilot. So všetkými sa navzájom zbežne poznajú. Ambiciózny astronóm Ted Fielding (Liev „Cotton“ Schreiber) a matematikár Harry Adams (božan Samuel L. Jackson) príliš inteligentný na to, aby toho veľa narozprával. Tretím vedcom je biochemička Beth Halperinová (Sharon „sekáčik na ľad“ Stoneová). S ňou Normana spája niečo hlbšie a bolestivejšie. Aj ostatní majú nejaké tajomstvo. A to tajomstvo ich môže v neskoršom vývoji deja ohroziť. Ted je príliš zamindrákovaný z toho, že už má po tridsať pätke a Nobelovka stále nikde, Harry sa bojí chobotníc a Barnes je drsný vojak, ktorý si nemieni srať na hlavu, slávny vedec sem, slávny vedec tam.
Doprostred Pacifiku ich priviezli preto, aby zostúpili až na jeho dno. Tu stojí špičkovo vybavená základňa. Z nej budú mať dotyční za úlohu viesť výskum majestátneho vraku mimozemskej lode. Leží tam dole už niekoľko sto rokov. Kým u Barnesa je jeho prítomnosť logická a takisto ani matematikár, astronóm a biochemička nie sú od veci pri blízkom stretnutí tretieho druhu, Goodman je tu predovšetkým preto, lebo kedysi napísal seminárnu prácu na tému „Ako by sa asi zachoval človek pri strete s mimozemšťanom“. No ale nenapíšte takú kravinu za toľké prachy!
(Prečo ale dole nejde aj komando marinerov? Aby ľudstvo neurobilo zlý dojem? Ach jaj.)
Výsadok teda zostupuje na dno mĺkveho oceánu. Stretáva sa tu s dvojicou námorníčok – s Fletcherovou (Queen Latifahová alias „O pár rokov si zahrám dozorkyňu v muzikáli CHICAGO) a Edmundsovou (Marga Gomezová). Nasledujú prvé vedecké dohady, vzrušené hádky, zvláštny pocit a prieskumy lode osobne. Nikto v nej nie je. Až na mŕtvoly posádky. Všetkých šokuje obrovská hypnotická guľa. Bola trvalou súčasťou lode alebo ju tá získala až pri cestách nekonečným kozmom? Nad hladinou sa strhne vražedné počasie. Vedci sú tu dole viac-menej odrezaní od sveta.
V určitej chvíli sa na nich pomocou počítačov a monitoru nakontaktuje údajný obyvateľ lode. Hovorí si Jerry. Rozpráva sa s nimi ako s deťmi – síce infantilne, ale zrozumiteľne. Zdá sa však, že mimozemšťan je zákerný a nevyspytateľný. Má emócie. To nie je dobré znamenie. pretože, hm, čo sa asi stane... ak sa nahnevá? Situácia je ale komplikovanejšia. Jerry za a/ - má dar zmeniť sa na vraždiace veci (obrovské krakatice, húfy medúz) alebo za b/ - dokáže tieto tvory poštvať proti obyvateľom základne. Alebo je pravda niekde úplne inde? Nechajte sa prekvapiť.
Viete si predstaviť svoju reakciu, keby ste sa stretli s mimozemskou bytosťou? Že sa pýtam. Ste predsa odkojení na všetkých tých alienoch a Predátoroch a Spielbergoch a čo ja viem čím / kým ešte. Ja tu však pre dnešok budem rozprávať o úplne inej forme nepozemského života. Nie je pomerne naivné domnievať sa, že mimozemšťania v sci-fi (a určite nie iba amerických) majú iba dve podoby? Vyzerajú alebo hnusne a vraždia nás alebo sú to malí mužíčkovia s veľkými očkami a chcú sa s nami kamarátiť. Lenže aká je pravdepodobnosť, že by mimozemšťan vyzeral buď hnusne alebo pekne? Tieto dve najrozšírenejšie predstavy sú spôsobené našou nedostatočnou ľudskou fantáziou. Myslíme si, že mimozemšťan musí mať končatiny, že k životu potrebuje dýchanie a konzumovanie tuhej stravy a tak ďalej lebo veď predsa AJ MY máme končatiny, AJ MY dýchame a AJ MY jeme. Trošku prízemné, nemyslíte? SPHERE (aka „Koule“, „Sféra“, „Guľa“) sa na fenomén mimozemskej entity pozerá inak. Chcelo by sa povedať, že až inteligentne. Žiadny sliz, žiadne vysúvacie čeľuste, žiadny záujem o ovládnutie sveta. Ale pomaly.
Michael Crichton sa spočiatku preslávil ako autor nemocničných thrillerov. Postupne koketoval aj s inými žánrami, vrátane sci-fi (JURSKY PARK) alebo histórie (NETVORI Z HMIEL). Väčšina jeho diel je komerčne úspešná. Podobne ako u Stephena Kinga, ani s jeho dielami si však Hollywood akosti nevie rady. Naviac sú adaptácie jeho techno románov smutne preslávené tým, že ich často aj produkuje a z tejto pozície rozpráva režisérom ako by mohli svoju robotu robiť. Niekedy je režisér dostatočne mocný na to, aby si mohol dovoliť mať ho na háku (Spielberg). Väčšinou má však čelný stret s Crichtonom za následok, že dotyční muži sú na niekoľko rokov v profesii mimo (Marshall – KONGO, McTiernan – NETVORI Z HMIEL). Povráva sa, že SPHERE na dlhší čas skončila v strižni a kým tam trčala, Levinson, vystresovaný z Crichtona, si išiel radšej nakrútiť (aby sa ukľudnil) svižnú pohodovku s Hoffmanom a Nirom WAG THE DOG. Renomovaný režisér a producent (Oscar za RAIN MAN) sa s Crichtonom už raz stretol (DISCLOSURE so Stoneovou). Ťažko povedať, preč vstúpil dva krát do tej istej rieky. On sám hovorí, že celé roky čakal na kvalitný sci-fi námet a že ho našiel až v tejto knihe.
K dispozícii dostal bombastický casting, 80 miliónov dolárov a vynikajúci nápad, spoliehajúci sa nie ani tak na vraždy (aj keď titulkov sa veľa postáv neodžije) ale na atmosféru tajomstva, vyplývajúceho zo stretu hŕstky inteligentných ľudí s inteligentnou mimozemskou entitou. Úvodné titulky sú namaľované na starodávnych kresbách morských príšer. To je pomerne zavádzajúce. Vo filme sa síce morská obluda mihne, ale nie je vôbec dôležitá a pre väčšiu atmosféru (alebo prečo) ju vidíme iba na alienovskom sonare.
Na atmosfére má podiel úctyhodná technická stránka. Nie ani tak strih či zvuk, ale skôr výprava (Norman Reynolds), ktorú kameraman Greenberg nemohol pokaziť ani keby zo srandy chcel. Už krátko po úvodných titulkoch sa dostaneme na podmorskú luxusnú vedeckú základňu - svet sám o sebe. Interiér mimozemskej lode strašidelný. A keď už sme pri výzore, ak sú aj hrdinovia navlečení v skafandroch, dá sa vďaka širokým priezorom rozpoznať o koho v tej ktorej chvíli ide. Vynikajúce zábery spod vodnej hladiny a jej obyvateľov. Fascinujúca scéna s hejnom medúz. Čoraz napätejšia atmosféra. Žiadna stagnácia Levinson nás škrtí. Dej graduje. Hoci sú hrdinovia čoraz vynervovanejší, sú to stále inteligentní ľudia s vysokým IQ aj vzdelaním a teda jednaním.
Ale. S knihou má film spoločné nie len členenie do kapitol, ale aj pomerne rovnako bezradné finále. Od chvíle s bombou to s ním ide dole riekou v mori (áno, riekou v mori). Scéna z karantény to nevylepší.
Resumé? Trochu ako keď skombinujete (resp. radi by ste) VESMÍRNU ODYSEU s KONTAKTOM, prihodíte špeciálnu ruskú koreniacu zmes SOLARIS, zopár šťavnatejších kúskov alien-sagy (dokonca je tu aj takmer priama citácia kaneovskej scény - hrdinovi sa v mimozemskej lodi „niečo stane“ a keď sa zobudí, je strašne hladný) a na správnu farbu a konzistenciu HORIZONT UDALOSTÍ so štipkou DEEP STAR SIX, Cameronovou PRIEPASŤOU, KONTAKTOM s Jodie Fosterovou a výukovou hodinou „Ako napísať hlúpy scenár tak, aby vyzeral filozoficky“.
- (7/10)
