Japonský režisér a scenárista Takashi Shimizu prišiel s takou originálnou zápletkou (a pritom vlastne ide iba o „obyčajnú“ ducharinu, keď sa to tak vezme) a talentom na vystrašenie aj hororovo skúseného diváka, že mu nápad na JU-ON: THE GRUDGE vydržal dodnes. Najskôr nakrútil dva na video, resp. televíziu určené horory JU-ON. Po ich úspechu nakrútil v Japonsku celovečerné sequely a v dobe písania tejto recenzie pracuje na treťom. Keďže toho času bola v móde v Hollywoode vlna japonských „šokov“ (RINGU vs. KRUH), dostal slávny režisér Sam Raimi (tri krát EVIL DEAD, dva krát SPIDER-MAN) z pozície producenta, vlastniaceho firmu Ghost House Pictures, nápad poveriť Takashia, aby za americké peniaze (desať miliónov) a s hŕstkou amerických hercov nakrútil v Japonsku remake svojej klasiky.
Do hlavných úloh obsadil teenagerskú hororovú ikonu, mladú, vnímavú a atraktívnu Sarah Michelle Gellarovú (seriál „Buffy“, VRESKOT 2), taťkovského Billa Pullmana (DEŇ NEZÁVISLOSTI) a Cleu Du Vallovú (FAKULTA, ASTRONAUTOVA ŽENA). Z ďalších hercov menujme Raimiho maskota Teda Raimiho, jeho mladšieho okuliarnatého brat v úlohe hrdinkinho nadriadeného Alexa, ktorý ju pošle do „prekliateho“ domu a potom na vlastné oči zistí, ako vyzerá človek bez spodnej čeľuste (veľmi pekná scénka). Perličkou je, že pôvodnú vyvraždenú rodinu domu si zahrali tí istí herci, ktorí si ju zahrali aj v origináli. Čo sa hercov týka, kto videl japonské originály, vie, že sa nejednalo o plnohodnotné celovečerné príbehy, ale v podstate o poviedky s množstvom postáv, spätých s dotyčným domom. Takže sa len ťažko dá hovoriť o tom, kto hrá hlavné husle. Skôr by som povedal, že film hlavnú postavu ani nemá, ale predsa len, na rozdiel od japonských „grudgov“ sa snažil scenárista Stephen Susco (zrejme bude písať aj americký The Grudge 2, ktorý zrejme znova nakrúti Shimizu; pri tejto príležitosti by som sa ho rád spýtal, nič v zlom, či ho to vlastne ešte vôbec baví) dať dokopy niečo, čo sa ponáša na „uzavretý príbeh“, takže – snáď nespoilerujem – s Gellarovou strávime podstatnú časť deja. Neskúsený divák, ktorý si s „grudgami“ ešte nepotykal, má skvelú možnosť držať palce niekomu rovnako neskúsenému a problematiky neznalému, ako je on sám.
Myslím, že pred neobjektívnom posadnutím týmto filmom ma zachránilo nie ani tak to, že som si ho zbabelo pozrel ešte počas dňa (nič-menej už padal súmrak), ale hlavne to, že som videl obidva celovečerné „grudgy“. Aby ste si vedeli tipnúť, či budete mať podobný názor na americký remake ako ja, vedzte, že prvý celovečerný JU-ON sa mi veľmi páčil ale dvojka menej. Musím ale povedať, že remake je vydarený a Raimi je ako autor oboch (zatiaľ) SPIDER-MANOV dostatočne mocný producent na to, aby horory, ktoré režíruje (TAKMER DOKONALÝ ZLOČIN) alebo produkuje, boli „dospelé“.
Aj tak je ale remake v hororových pasážach trochu ťažkopádny, aspoň v zrovnaní s originálmi. Ale vzhľadom na monumentálnu tržbu v USA a Kanade je zrejmé, že na Američanov je už toto ukážkou nervy drásajúceho hororového šoku, obsahujúceho radu „hnusných“ scén, ktoré ho na nejaký čas „vytočia“. Ako divák japonských „grudgov“ ale viem, že niektoré zábery sú v podstate identické s originálom (pričom sa tu nachádza aj „obesenec“ - scéna z dvojky). Napríklad hrdinka prvý krát uvidí dom a „ovládne ju zlý pocit“, zanedbaná starena sa rukou načiahne na presklenné dvere a všetci si myslíme, že je to duch. Zmien nie je veľa (napríklad „grganie“ znie trochu inak). Na strane druhej, s babou na hlbokú letnú noc je to super. Na niekoho vkus ale v remakeu skrátka kocúry mraučia až príliš nenávistne a lístie šuchoce až príliš zlovestne. I tak je ale výsledkom niečo, čo by sme sa snáď nemuseli báť pomenovať „inteligentným hororom pre náročnejších“.
Zostáva otázkou, načo vlastne nakrútiť remake viac-menej dokonalého príbehu. Odpoveď sú zrejme peniaze, ale myslím, že Raimi žáner hororu miluje natoľko, že je v podstate uveriteľné aj to, že chcel lenivým divákom (t.j. lenivým v tom zmysle, že si nechcú – alebo, v tom lepšom prípade, nemajú možnosť - zohnať japonské originály) túto skvelú hororovú školu predstaviť. Remake má vraj zmysel len ak je čo vylepšovať na origináli. Bolo? Myslím, že jedna vec áno a už som sa jej tu trochu venoval. japonské „grudgy“ nemali titulného hrdinu, takže divák nemal s kým držať krok. Remake má hrdinu, teda hrdinku, takže v tomto smere remake svojho dostál; je to celistvý príbeh o „odhaľovaní tajomstva jedným človekom“.
Úprimné je dodať, že keby som mal minimum skúseností s japonskými šokmi, resp. keby som nevidel japonské originály, bol by som krásne šokovaný. To vo mne zároveň vzbudilo otázku, či by som bol svojho času tak nadšený z amerického KRUHU, keby som pred ním videl (čo som nevidel, to prišlo až mesiace potom) japonské originály.
- (7/10)
