Welcome to


Hledání

 

Login
Přezdívka 
Heslo 

Ještě nemáte svůj účet? Můžete si jej vytvořit zde. Jako registrovaný uživatel získáte řadu výhod. Například posílání komentářu pod jménem, nastavení komentářů, manažer témat atd.
 

Kdo je online
Právě je 43 návštěvník(ů) a 0 uživatel(ů) online.

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
Seznam uživatelů
 

Doporučujeme
 

  

Článek: Stephen King
publikováno 16.08.2006 Stephen King

Vyhlásiť, že Stephen King je kráľ hororu, by bolo tak blízko k pravde, ako vyhlásenie, že Ozzy Osbourne na koncerte zjedol netopiera a nedodať, že si ho pomýlil s tuctami gumových, ktorých naňho usporiadatelia po dohode hádzali zo stropu pre lepší efekt. A že ho nezjedol celého, ale iba mu odhryzol hlavu.

„Za jednu z najsmutnejších vecí ľudstva pokladám, že príliš veľa ľudí príliš skoro stratí fantáziu.“

AJ KING BOL RAZ DIEŤA

Stephen Edwin King sa narodil 21. 9. 1947 v Portlande (štát Maine). Nič také sa stať ale nemalo, pretože lekári jeho rodičom Nellie Ruth Pillsburyovej-Kingovej a Davidovi Kingovi diagnostikovali, že nikdy žiadne vlastné deti mať nebudú - a tak si v roku 1945 adoptovali syna Davida.

Bratská láska a zároveň rivalita je viditeľná vo viacerých neskorších Kingových dielach (rozprávka Dračie oči, apokalyptická poviedka The End of the Whole Mess). Hoci Stephen s odstupom rokov priznáva, že ich detstvo nebolo chudobné, faktom zostáva, že po tom, čo si zadĺžený otec išiel kúpiť cigarety a už sa nevrátil, musela matka (ktorá v minulosti pochovala osem súrodencov, OSEM!) pracovať za dvoch, naviac v podradných zamestnaniach, aby ako-tak uživila synov. Bolo to hektické obdobie plné sťahovania, zároveň ale i obdobie poeovských hororov Rogera Cormana videných v prítmí kina, krvavých knižiek a časopisov so „skutočnými“ nadprirodzenými príbehmi a desiatok novín Dave´s Rag, ktoré s Davidom ako deti vydávali v Durhame (t.č. malo mesto 900 obyvateľov).

V jeho neskoršej literárnej tvorbe je teda bohato zastúpený nie len motív nespoľahlivých až sadistických otcov, častokrát podliehajúcich alkoholu (The Shining) a dokonca incestu (Dolores, Geraldova hra), ale aj motív obetavých matiek, chrániacich potomstvo pred násilníckym manželom (Cujo) alebo proste „len“ smutnou budúcnosťou (Jazda na Strele). Autor má v láske i motív spisovateľov tvoriacich vlastné svety, v ktorých sa môžu ukryť pred vysilujúcou realitou. Občas sa môže stať dokonca to, že spisovateľov pseudonym, pod ktorým umelec vydal svoje najkrvavejšie diela, vstane z imaginárneho hrobu, nabrúsi britvu a vyrazí cez mŕtvoly za spisovateľom, aby ho presvedčil, že pseudonym má právo na život. Alebo si predstavte autora ružovej knižnice, ktorý zhavaruje na opustenej horskej ceste v snehovej víchrici. Našťastie sa dostane do rúk bývalej zdravotnej sestry v jej na samote stojacom domčeku.. Nanešťastie je táto obézna sympatická pani dychtivým čitateľom jeho ružovej knižnice (s ktorou práve skončil a začal písať kriminálky) a masovým vrahom. Ako vidíte, King si vás okolo prsta omotá aj tým najbizarnejším nápadom. A vy mu to všetko zožeriete. Prečo? Lebo, ako sám hovorí, „keď začnem rozprávať, verím úplne každému slovu, ktoré vypustím z úst“.

ZAČIATKY PÍSANIA

Svoj prvý príbeh napísal v roku 1954, t.j. ako sedemročný. Ako udáva vo svojich Memoároch (aka O písaní: Memoáre o remesle), bol to prepis komiksu Combat Casey. Že sa jedná iba o prepis a nie vlastné dielo, mu vyhodila na oči aj matka a od tej chvíle začína malý Stephen písať iba svoje príbehy. Pravdaže, odpovedajúce jeho veku, ale o to predsa nejde. Začína byť šokovaný, aké neobmedzené možnosti ponúka spisovateľský chlebíček ľuďom s nekonečnou predstavivosťou. „Tých dverí je tam viacej, než dokáže jeden človek otvoriť za celý svoj život,“ hovorí s tajnostkárskym úsmevom a dodáva: „keď píšete, chcete sa okolitého svet zbaviť, alebo snáď nie? Ale samozrejme, že chcete. Keď píšete, vytvárate svoje vlastné svety“.

Jeho tvorba sa s odstupom rokov javí byť zaujímavá v tom, ako sa jednotlivé príbehy preplietajú. Ostatne, väčšina sa odohráva v štáte Maine. Niektoré postavy (šerif George Bannerman & Alan Pangborn) sa vyskytujú v niekoľkých dielach (a nejedná sa o pokračovanie... King vlastne dvojku ničoho nikdy nenapísal; ak nepočítame Čierny dom a veľmi voľný epilóg k Preklatiu Salemu vo forme poviedky Jedna na cestu), prípadne v jednej knihe si postava spomenie na udalosť, ktorá sa pred pár rokmi stala v úplne inej knihe a v úplne inej časti Maine.

Keďže časom každého začínajúceho spisovateľa prestáva uspokojovať „šuplíková tvorba“, dospievajúci Stephen začína posielať svoje rukopisy do vydavateľstiev a časopisov. Chladne stručné zamietavé odpovede s predtlačeným podpisom sa časom menia: sú obsiahlejšie a podpis je vlastnoručný a patriaci čoraz vyššie postavenému človekovi vo vydavateľstve. Z listov si robí nástenku, aby ich mal na očiach. Nedeprimuje ho. Naopak, dáva mu energiu pokračovať v započatom. Prvé dielo, poviedku Bol som mladistvým kanibalom (I Was a Teenage Grave Robber) mu vydali v roku 1965, ale úžasný názov bol zmenený na V polosvete hrôzy (In a Half World of Terror).

Jedna z najlepších rád, aké dostal, znela: „Nie je to zlé, ale nafúknuté. Potrebujete to skrátiť. Návod: Druhý koncept rovná sa prvý koncept mínus desať percent.“ Začína sa tým riadiť, počet záporných odpovedí klesá, šeky za publikované poviedky pribúdajú. Diela mu vychádzajú najmä v pánskych časopisoch ako sú Cavalier, Dude a Penthouse a neskôr sú zoskupené v zbierke z roku 1978 Night Shift (neskôr vydal ešte dve zbierky – Nightmares & Dreamscapes a Everything´s Eventual). Honoráre nechodili často, ale v najakútnejších chvíľach a držali jeho rozrastajúcu sa rodinu krok od sociálky. Kedykoľvek na chvíľu zapochyboval a prestal veriť, že bude spisovateľom, vrátila mu nádej manželka Tabitha. „Keď pri sebe máte niekoho, kto vo vás verí,“ spomína na margo tohto temného obdobia, „môže to znamenať veľa. A nemusí vás ktovieako ospevovať. Obyčajne totiž stačí, keď proste verí“.

Nie vždy bolo ale meno Stephena Kinga zárukou na úspech, bohatstvo a rešpekt; a to napriek tomu, že ako dospievajúcemu sa mu darilo. Úspešne dokončil štúdium na University of Maine (kam chodil s pomocou čoraz zničenejšej matky, ktorá odmietla dopustiť, aby jej synovia prežili život ako ona a tak im posielala väčšinu toho mála, čo zarobila). Protestoval proti vojne vo Vietnamu, bol šéfredaktorom školského časopisu a v knižnici sa spoznal s jedinou ženou svojho života (svadba bola začiatkom roka 1971), spolužiačkou Tabithou Spruceovou. Tá sa doňho zaľúbila napriek tomu, že „som bol dvojmetrová okuliarnatá sklade ruka skade noha“. Napriek týmto úspechom sa ďalšie roky niesli v znamení chudobného bývania, Tabithy robiacej podradnú robotu a Stephenových nedôstojných brigád v práčovni. „Nikdy nezabudnem na strkanie do práčok obrusov z reštaurácii a plachiet z nemocníc - v hnilom mäse a špinavých obrusoch sa mrvili červy; najnezabudnuteľnejším bonusom v nemocničných plachtách bol kompletný ľudský chrup.“ Prišli plačúce deti (lesbická Naomi Rachel a synovia Joseph Hillstrom a Owen, pričom dospelý Joe napísal horor Heart Shaped Box), nezáživné učenie drzých tínedžerov a čoraz chorlavejšia matka (čo sa prenieslo do jeho najautobiografickejšej poviedky, Jazdy na Strele). „Hovorili sme si, že takto by náš život nemal vyzerať,“ spomína, „ale potom mi napadlo, že to si zrejme myslí polovica sveta“. S peniazmi ako tak vyšli, ale nádej ako pre spisovateľa mu umierala pred očami keď sa dal na alkohol (prvýkrát sa opil v roku ´66 na školskom výlete).

OBRATOM K LEPŠIEMU...

... bol až kôš, z ktorého verná Tabitha („Nech už čítala akúkoľvek náročnú literatúru, stále hovorila skôr ako upratovačka, než ako vysokoškoláčka.“) vytiahla časť rukopisu Carrie - o v škole šikanovanej telekinetičke - a prinútila manžela dielo dopísať a poslať Billovi Thompsonovi z newyorského vydavateľstva Doubleday, ktorému ten čudný dvojmetrový chlapík ponúkol už štyri rukopisy, ale žiadny neodporučil na vydanie. Finančná záloha Kingovcom naznačila, že lepšiu budúcnosť majú na dosah a po tom, čo Carrie naozaj vyšla (a bola sfilmovaná Brianom DePalmom), sa lepšia budúcnosť definitívne dostavila. King-učiteľ dal výpoveď a venoval energiu už iba tomu, čomu vždy chcel. Písaniu dobrých ale, ako sám hovorí, „kľudne aj zlých príbehov, hlavné bolo, aby som proste písal“. Zlé príbehy ale akosi neprichádzali, resp. ak boli spočiatku neobratné a „nevypísané“, nesťažovali si na čitateľský nezáujem. Kingovo meno bolo zárukou plnokrvného hororového zážitku, ktorý síce trhal čitateľove nervy, ale nebolo ho možné odložiť. „Keby žila, dal by som jej celý majetok.“ hovorí King na margo svojej matky, ktorá sa jeho úspechu nedožila (zhruba v čase, kedy začali chodiť prvé peniaze za Carrie, jej diagnostikovali rakovinu, zomrela v roku 1974).

Ako priznáva v Memoároch, kde radí začínajúcim spisovateľom a zároveň sa jedná o akúsi biografiu, väčšinu osemdesiatych rokov prepil a predrogoval všetkým, čo bolo po ruke (bol závislý napr. na ústnej vode, ktorú požíval vnútorne). Ako spomína, ľutuje, že si z písanie Cuja nepamätá okrem krvácania z nosu nič, pretože písanie príbehu o žene so synom zatvorených vo vyhriatom aute, okolo ktorého krúži besný bernardín „Kúdžo“, muselo byť zábavné. Opitý bol i na pohrebe vlastnej matky („Prenášal som smútočnú reč. Myslím, že vzhľadom k tomu, že som bol na mol, som odviedol pomerne slušnú prácu.“). Napriek týmto problémom, z ktorých ho nakoniec nevytiahol pravdaže nikto iný, ako Tabby (pod hrozbou rozvodu), sa toto desaťročie nieslo v úžasnom úspechu a Kinga definitívne zapísalo do dejín hororovej beletrie, urobiac z neho nástupu Poea, Lovecrofta, Stevensona...

Čo je zaujímavé, pretože King je originálny a „svoj“ napriek tomu, že pracuje s takými bežnými až triviálnymi hororovými postavami a témami, ako sú vraždiace zviera (Cujo), masový vrah a schopnosť vidieť budúcnosť (Mŕtva zóna), duchovia (The Shining), Absolútne Zlo berúce na seba fyzickú podobu toho, čoho sa bojíme (klaun Pennywise v To) alebo zombíci (Cintorín zvierat). Rokmi jeho fantázia naberá na odvahe a priestor dostávajú také bizarnosti, ako sú vraždiace prsty (Prst) a zubné protézy (Zuby), prípadne lietadlový upír (Nočný letec), psychopatické učiteľky a deti (Suffer the Little Children, Kukuričné deti) a obživnutý obraz (Cestný vírus mieri na sever). Cudzie mu nie sú ani iba minimálne hororové veci (originálny nápad, ako sa zbaviť fajčenia; sériový vrah v neskutočne atmosférickej poviedke Jahodová jar), ale prečo to siliť, keď najviac ho baví horor (v nezabudnuteľnej Sivej hmote sa chlapík po vypití skazeného piva zmení na napuchnutú slizkú vec, ktorá žerie mačky a ľudí). Nie vždy to treba komplikovať a vymýšľať nové veci (keby ste bojovali proti komandu maličkých umelohmotných vojakov, naozaj si myslíte, že by ste to vyhrali vy?), veď stačia aj obrovské potkany (Nočná smena).

Stephen King, 1.93 cm vysoký Mainčan (narodil sa v ňom, prežil v ňom drvivú väčšinu života a drvivá väčšina jeho diel sa v Maine a jeho fiktívnych i skutočných mestách odohráva, ale nie je len autor krvavých hororov. Osvedčil sa ako psychologickejšie ladený autor, špecializujúci sa na smútok za strateným detstvom, ktoré sa už nevráti, za kamarátmi a súrodencami, ktorí boli jeho súčasťou a ktorí pomreli alebo sa rozutekali do všetkých svetových strán (poviedka Posledná priečka na rebríku, novela Telo). Zažral sa do príbehov, ktoré sme kedysi zažili, ale ktoré utekajúcimi rokmi blednú a získavajú na fantastike (novela Dýchacia metóda a román vydávaný na pokračovanie Zelená míľa). Zvládol i fantasy, ale o tom neskôr.

KING & FILM

Je pochopiteľné, že jeho meno, ako autora desiatok diel, zasiahlo do sveta kinematografie – a to napriek tomu, že filmové adaptácie jeho bestsellerov sú kontroverzné a niektorí si myslia, že najlepšie končia jeho ne-hororovčiny (Telo, Nadaný žiak). Podľa jeho diel vznikajú filmy (Mŕtva zóna, To), série (Kukuričné deti), krátkometrážne filmy (skriňový Bubák), TV mini-série (The Stand, Rose Red) a dokonca seriály (Nightmares and Dreamscapes: From the Stories of Stephen King). Málokedy hrá cameo (Dr. Bangor v Thinner), ešte nečastejšie sa podieľa na filmovom scenári (Sleepwalkers) a režíruje iba minimálne (Maximum Overdrive). Nezvykne mať v láske filmy podľa svojich kníh, ale napriek tomu niekedy práva na sfilmovanie predáva začínajúcim režisérom za jeden dolár. Od niektorých filmov sa dištancuje, pretože s jeho literárnou predlohou nemajú nič spoločné (Trávnikár aka The Lawnmower Man) alebo sa mu proste filmová verzia nepáči a tak sa po rokoch podieľa na takej adaptácii, ktorá by bola výlučne podľa JEHO predstáv (The Shining).

Mnohí si mysleli, že problém filmových hororov podľa Kinga je v tom, že majú nepostačujúcu celovečernú minutáž cca 120 minút. Tieto múdre hlasy utíchli vo chvíli, keď sa ani z 240 minútového Rose Red alebo 359 (!) minútového The Stand nestala klasika. Otázkou je, ČO je kvalitný film podľa Kinga. Mnohým sa páčia aj neambiciózne príjemne béčkarské krváky podľa jeho hororov, či už sem počítame Teagueovho Cuja, alebo Sleepwalkers, v ktorých si strihol podarenú roličku otravného správcu cintorína. Ďalší verili, že problém je v nedostatočnom rozpočte, ale po premiére vysoko rozpočtovej análnej frašky s Morganom Freemanom v hlavnej úlohe Pavučina snov sa tento názor akosi vytratil. Vyzerá to tak, že najlepšie dopadnú naozaj len tie filmy, ktorých knižná predloha má základ inde, ako v hororovom žánri (uspieť môže ešte prípadne triler, viď. bravúrny Reinerov teror Misery).

Hoci jeho meno nieje zárukou filmovej kvality (možno ešte tak príjemne poklesnutej zábavy), lákajú jeho knihy režisérov takých formátov, ako sú George A. Romero (Creepshow, Temná polovica), Tobe Hooper (Prekliatie Salemu), Rob Reiner (Telo, Misery), Frank Darabont (The Woman in the Room, Shaw, Shawshank, Míľa), David Cronenberg (Mŕtva zóna), John Carpenter (Christine), Taylor Hackford (Dolores) alebo Bryan Singer (Nadaný žiak) a ani herecký zoznam sa nedá zahanbiť: Kathy Batesová, Anthony Hopkins, David Morse, Tom Hanks, James Cromwell, Ian McKellen, Jan Tříska, Robert Englund, Lance Henriksen, Johnny Depp, Morgan Freeman, Richard Dreyfuss...

STEVIE EXPERIMENTUJE!

King sa ako umelec nikdy nezľakol výziev. Naopak, nové prístupy k tvorivému písaniu dokonca vyhľadával. Keď sa postavil na vlastné nohy ako autor hororov, vrhol sa na psychologicky prepracované drámy, v ktorých figurovali prevažne životom otrieskané ženy (Dolores). Keď v nich obstál, vrhol sa na písanie románu na pokračovanie, ktorý vychádzal v tenkých knižočkách (Zelená míľa), nasledovala spoluprácu s iným spisovateľom, Petrom Straubom, a výsledkom sú dva fantasy romány (Talizman a Čierny dom) a skončilo to až u toho, že neváhal napísať rozprávku pre vlastnú dcéru (Dračie oči). Keď sa rozhodol vyskúšať si komorné diela s jednou dvoma postavami v ohraničenom priestore (dom, les), vzišli z toho literárne útvary, o ktorých jeho najvernejší nevedeli, čo si majú myslieť (výborná Geraldova hra a už menej výborné Dievča, ktoré malo rado Toma Gordona). Nie vždy to ale vyšlo, viď. nápad „budem uverejňovať na internete knihu tak dlho, pokým čitatelia zaplatia symbolický príspevok, aby som v nej pokračovalo“ (projekt Plant) Zato sa mu podarilo napísať „prvú web poviedku“ (jazda na Strele). Asi najväčší husársky kúsok, ktorý vyparatil, má meno Richard Bachman.

STEPHEN + RICHARD = VL

Na pultoch amerických kníhkupectiev sa z čistého neba objavila kniha Rage od akéhosi Bachmana a v nasledujúcich rokoch mu vyšli ďalšie. Tento záhadný chlapík žil na sedliackom majetku, jeho šesťročný syn sa utopil v studni a on trpel nespavosťou; po nociach písal, cez deň farmárčil. Možno ste čítali jeho vízie o dnes takých moderných reality show Dlhý pochod alebo Muž na úteku (napísaného za týždeň). Keď sa prevalilo, že Bachman je v skutočnosti King, znamenalo to koniec sľubne sa rozvíjajúcej Richardovej tvorby, keďže „umrel“ (čo Kingovi nebránilo po rokoch vydať ďalšiu jeho knihu, Strážcov zákona, ktorú „našla“ Bachmanova „vdova“). King prisahá, že ho k vytvoreniu Bachmanovej identity neviedli peniaze. Ostatne, Richardove diela (ďalej napr. Thinner, kde, „Bachman prvýkrát našiel SVOJ štýl“) začali zarábať až keď sa na nových výtlačkoch uvádzalo STEPHEN KING a pod tým menším písmom POD PSEUDONYMOM RICHARD BACHMAN. Bachmanove knihy sú rozhodne „iné“, ako tie Kingove a kto hovorí že nie, nečítal ich.

Stephenovi v tom, že to nerobil pre peniaze, treba dať za pravdu. Jeho fantázia bola na neudržanie a bol schopný napísať do roka viac, ako len jednu dve knihy (už jedna dve ročne je nedosažiteľná méta pre väčšinu spisovateľov), ale zároveň bolo umeleckou samovraždou vydávať toľko diel od jedného autora a tak často. A, čo bolo najdôležitejšie, hlavne spozoroval, že niektoré jeho príbehy sú skrátka „iné“. Preto vymyslel Bachmana, ktorý si žil vlastným životom, ktorého verejnosti neznámymi ústami mohol povedať to, čo by čitatelia Stephena Kinga neradi počuli. Bachman teda nakoniec umrel, ale to by nebol King, aby z toho vo svojej ďalšej knihe neťažil (Temná polovica aka Tretie oko). Alebo je Kingovým najväčším experimentom istá pištoľníkova odysea?

PIŠTOĽNÍKOVA ODYSEA

Za svoje životné dielo pokladá práve túto veľkolepú ságu, kombinujúcu fantasy, horor a western. Temná veža je sedemdielny strhujúci epos o tajomnom pištoľníkovi Rolandovi; putuje zvláštnym „svetom, ktorý sa pohol“. Práve tento obrovský príbeh, v ktorom je všetko možné, je pre Kinga tým, čím Stredozem pre Tolkiena alebo Narnia pre Lewisa. Rozporuplný hrdina v ňom hľadá „svoju“ bájnu Temnú vežu, ktorá predstavuje možno zmysel bytia a vesmíru a možno len obyčajnú temnú vežu, záleží na vašej fantázii. King vždy dobre vedel, koľko treba originálnym príbehom vzrušenému čitateľovi ponechať priestoru na manévrovanie jeho vlastnej fantázie, ktorá kamarátsky spolunažíva s tou Kingovou a spolu tvoria masívny celok.

Cesta k Temnej veži sa započala začiatkom 80. rokov. „Rolandov príbeh je pre mňa mojim Jupiterom, planétou, v porovnaní s ktorou sú ostatné trpaslíci. Rolandov svet obsahuje všetky svety, ktoré som dovtedy vytvoril.“

TO OSTATNÉ

Ku Kingovi ako človekovi (nie ako spisovateľovi) patria aj bulšity. S nepravidelnou pravidelnosťou do sveta vysiela báchorky o tom, ako sa podpísal do knihy budúcemu vrahovi Johna Lennona. Potom sa im do ich dvadsaťizbovej vily obohnanej netopierím plotom vlámal chlapík opásaný výbušninou a aby toho nebolo málo, je tu dávna historka o tom, ako v rôznych nemocniciach súčasne ležal jeho syn a matka a keď to so synom vyzeralo zle, matka zdravotnej sestre povedala „Teraz umriem“ a naozaj zomrela, na čo sa jej vnukovi polepšilo. To už uverme historke o žene, ktorá bola na autobusovej zastávke taká zabratá do jeho knihy, že keď k nej pristúpil chlapík a požiadal ju o cigaretu, zastrelila ho. Oproti tomu sú už ničím poplašné správy, že končí s písaním. Raz je umelecky prázdny, potom „kvôli mojim knihám zahynulo už priveľa stromov“. Vysvetlenie sa nachádza priamo v poviedke 1408: „Skončiť s písaním... To proste spisovatelia niekedy hovoria. Keby sa raz za čas nechovali ako primadony, neboli by to poriadni spisovatelia.“

A niečo zo súkromia? Vedie normálny život strávený po boku jednej obyčajnej ženy (no, obyčajnej... Tabby napísala knižku Small World a obdržala za ňu Harquilovu cenu), z čoho vzišli tri už dospelé deti s vlastnými životmi. Občas si zahrá v rockovej skupine The Rock Bottom Remainders, nenápadne prispieva na výskum rakoviny, hráva poker s tvorcami Simpsonovcov a je grafoman (svojho času tvrdil, že nepíše počas svojich narodenín, ID4 a 24.12, potom ale povedal, že si to vymyslel aby bol zaujímavejší a že v skutočnosti píše každý boží deň). A ďalej? Milovník Harley Davidson a majiteľ mainských rádií venovaných športu (WZON-AM) a rocku (WKIT).

Vždy hovorieval, že hoci nepíše žiadne umenie a jeho tvorba je iba literárnym hamburgerom, jedným dychom dodal, že ho vždy mrzela otázka „Stevie, kedy už konečne napíšeš niečo seriózne?“. Ako vraví, písanie hororov vždy bral smrteľne vážne a delenie na vznešenú literatúru a podradnú hororovú (prípadne sci-fi, fantasy atď.) mu nikdy nič nehovorilo. Kniha je dobrá alebo zlá. Strhne vás od prvého riadku (alebo, ešte lepšie, od nadpisu) a má vás vo svojej moci do poslednej strany, alebo vás nedostane ani na strane 458 (čo nieje náhodné číslo; Kingove knihy sú známe vysokým počtom strán).

JE STEPHEN KING BOHATÝ?

Nie. A teraz vážne. Je. A veľmi. Nech akokoľvek nahlas každému vysvetľuje, že nepíše kvôli peniazom, jedným dychom dodáva, že človeka samozrejme poteší, ak sa jeho práca páči a že je fantastické, ak sa dokáže uživiť tým, čo miluje. V roku 2001 sa dostal na šieste miesto v rebríčku najziskovejších ľudí s majetkom vo výške 65 miliónov dolárov. Štyri roky dozadu na staré kolená opustil domovské vydavateľstvo Viking Penguin (ktoré mu koncom osemdesiatych rokov sľúbilo štyridsať miliónov za štyri ešte nenapísané knihy, vrátane drámy o Dolores Claiborneovej) a podpísal zmluvu so Simon & Schuster, ktorý mu len za chystané Vrece kostí sľúbil sedemnásť miliónov. Stále platí staré známe „zdravie si nekúpiš“; Kingovi diagnostikovali neliečiteľné degeneratívne ochorenie svalov, ktoré spôsobuje postupnú stratu zraku. „Chvíľa, kedy posledný raz uvidím svetlo, môže nastať v podstate kedykoľvek.“

Samostatnou kapitolou je dátum 19. 6. 1999, kedy sa vybral na prechádzku popri ceste a nepozorný šofér Bryan Smith sa venoval svojmu rotvajlerovi viacej, ako ceste pred sebou. Zrážku King nakoniec prežil, ale príšerná fyzická bolesť a niekoľko mesiacov trvajúca rehabilitácia mu zmenili život a mnohí majú za to, že zmenila aj jeho štýl (k horšiemu, resp. slabšiemu). Pána Smitha našli rok po nehode mŕtveho v jeho karavane, na tele neboli známky cudzieho zavinenia.

Tak či onak, King je bohatý muž. Lenže neviem ako vy, ale ja vlastne asi naozaj verím, že mu nikdy neišlo o veľké peniaze. Neverím, že toto povie človek, ktorý to nemyslí vážne. „Veľmi o tom nerozprávam, pretože sa dostávam do rozpakov a pretože to znie namyslene, ale stále vidím v príbehoch niečo veľké, niečo, čo nielen obohacuje životy, ale skutočne ich zachraňuje. Predstavivosť, kvôli ktorej som ako dieťa tak často nemohol strachom zaspať, mi v dospelosti pomohla preniesť sa cez niektoré príšerné obdobia neúprosnej reality. Keby tie príbehy, ktoré z tejto predstavivosti vznikli, urobili to isté pre niektorých ľudí, ktorí ich čítajú, potom budem absolútne šťastný – a tieto pocity mi nevynahradí žiadny výhodný predaj autorských práv filmu ani miliónová zmluva na knihu.“

„Pozrel som sa naľavo, kde za továrňou hučala Castle River. Nebola už taká široká, ale bola trochu čistejšia. Stále pretekala pod mostom medzi Castle Rock a Harlow. Železničný most päť míľ proti prúdu už nestojí. Ale rieka tu je. A ja tiež.“ -Stephen King: Telo


tron

Sdilet

 
Související odkazy
· Howard 15 (06.06.2015)
· Howard 13 & 14 (11.03.2015)
· Howard 12 (06.09.2014)
· Howard 11 (06.06.2014)
· Howard 10 (07.03.2014)
· Noc hororožroutů 2014 & Cena Nosferatu (15.01.2014)
· Pionýři hororu (30.11.2013)
· James Wan si dává pauzu od horroru (20.09.2013)
· Karbon (13.08.2013)
· Z druhé strany (11.08.2013)

· Více o Stephen King RSS kanál - téma Stephen King
· Novinky od tron


Nejčtenější články o Stephen King:
Stephen King

 

Možnosti

Vytisknout stránku  Vytisknout stránku

Poslat tento článek  Poslat tento článek


 

"Login" | Přihlásit/Vytvořit účet | 4 komentáře
Práhy
  
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.
Re: Stephen King (Skóre: 1)
podle demented v Pondělí 21.08.2006
(O uživateli | Poslat zprávu) http://
Veľmi dobrý článok. Len ma zarazila jedna vec. King nikdy nenapísal dvojku ničoho? A čo je potom Čierny dom? Ja som si vždy myslel, že je to pokračovanie Talizmanu...


[ Odpovědět ]

  • Re: Chyba podle Anonymous v Čtvrtek 24.08.2006
Re: Stephen King (Skóre: 0)
podle Anonymous v Neděle 13.12.2009
fantasticky clanok, nabyty informaciami, pomohol aj v mojej slohovej praci, dakujem!


[ Odpovědět ]

Re: Stephen King (Skóre: 0)
podle Anonymous v Sobota 07.04.2012
výborné..viac k tomu ani netreba dodať..


[ Odpovědět ]



(c) 2002-2010 studna.net, some rights reserved

Hosting nám zdarma poskytuje FLYWEB - děkujeme!